10 most played albums of 2017

25. 2. 2018


Rok 2017 hodnotím ako hudobne veľmi bohatý a pestrý. Keď som písala tento článok za uplynulé roky 2016, 2015 a 2014 mala som niekedy pocit, že tých desať albumov ani nenazbieram. Situácia sa zmenila a neviem, či sa môj obzor tak veľmi rozšíril ale celý zoznam som musela niekoľkokrát upravovať, kým som bola spokojná s konečným výsledkom. Pripomínam ešte, že poradie až tak neindikuje obľúbenosť týchto nahrávok. Myslím, že v konečnom dôsledku sú na tom celkom vyrovnane.

Musically, I see 2017 as a very rich and diverse year. When I was writing this post for the previous year 2016, 2015 and 2014 I sometimes struggled with the feeling that I wouldn’t be able to find as much as 10 good full length albums. The situation has changed and I can’t tell now if my taste in music has broaden up so much since then because I ended up editing this list many times until I was happy with the result. Please note that the order of the albums doesn’t indicate their popularity. In general, I view the position of all records as more or less balanced. 
          Kreator – Gods of Violence               


Začnem hneď zostra najtvrdšou vecou, čo tu nájdete. Keď Kreator začiatkom roka 2017 vydali Bohov Násilia nasadili latku poriadne vysoko. Vždy som si myslela, že sú na môj vkus až moc tvrdí (bez toho, aby som od nich niečo počula), no keď mi kolegyňa v práci posunula singel Satan Is Real, akoby mi odpálila dekel.  Každá skladba na albume je totiž taká energická, že tento album jednoducho považujem za najlepšiu metalovú nahrávku uplynulého roka.



I’ll start with the heaviest record you’ll find here. When Kreator released Gods of Violence at the beginning of 2017 they raised the bar quite high enough. I have always thought that their music is too heavy for me (without even listening to their stuff ever), but as my colleague at work sent me their single Satan Is Real it totally blew my mind. Each track on the album is so energetic and powerful that I consider this release to be the best heavy metal record of the whole year. 

Arch Enemy – Will To Power


Ďalší skvelý metalový album vydali Arch Enemy. Úprimne si povedzme, asi nikto nečakal, že prídu s niečím slabým, no Will To Power predčil všetky moje očakávania a ešte viac ma utvrdil v tom, že z Arch Enemy sa stáva fenomén. Úžasné melódie, pár prekvapení a chytľavé riffy, pri ktorých si nemôžem pomôcť a tá hlava si proste headbanguje sama. Alissa predviedla na albume zopár nových polôh , pričom v dych berúcej skladbe Dreams of Retribution dostal priestor zase nepremožiteľný Michael Amott a jeho viacstrunová krásavica.


Another great heavy metal record was released by Arch Enemy. To be honest, the expectations were quite high but still Will To Power exceeded all of my expectations and it only confirmed my view that Arch Enemy have become a true phenomenon. Amazing melodies, catchy guitar riffs are making my head to headbang quite naturally without any effort. Alissa showed off some vocal surprises while the unstoppable Michael Amott grabbed enough space for his fingerboard beauty especially in the super epic track Dreams of Retribution


Steven Wilson – To The Bone



Meno Stevena Wilsona mi až do uplynulého roka bolo úplne neznáme. Keďže hudba Porcupine Tree ma tiež akosi obchádzala (ani netuším prečo, žánrovo by som o nich tak či tak raz iste zakopla), po tomto súkromnom „objave“ som teda s úsmevom chodila po uliciach a nadšená sa radovala z albumu To The Bone. Našla som na ňom totiž všetko čo mám na hudbe tak rada – od progresívnych, cez hard-rockové, popové až elektronické vplyvy popretkávané jemnou aurou clivosti. Zamilovala som si všetky skladby bez rozdielu, pričom podstatná časť roka 2017 sa mi bude už navždy spájať s touto skvelou doskou.


The name of Steven Wilson was totally unknown to me until the past summer. Since I didn’t really knew the music of Porcupine Tree either (not sure why as I would definitely had to stumble upon them in the future because of the genre they’re playing) after this personal “discovery“ I was walking the streets extremely happy and excited about the release of To The Bone. Mainly because I could find everything that I love about music so much on the album: from progressive, through hard rock, pop and electronic influences all entwined with a slight aura of sadness. I fell in love with each and every track on the album without exception and a significant part of my 2017 will forever be associated with this album. 

The Cure - Desintegration


Nahrávka, ktorá je svojim dátumom vydania najviac vzdialená súčasnosti ma opantala už na jar. The Cure patria k mojim srdcovkám, no počas uplynulého roka som si určila cieľ vypočuť si ich skladby v kontexte celých albumov pekne jeden po druhom. Desintegration na mňa zapôsobil jednoznačne najviac, keďže obsahuje mojich dlhoročných obľúbencov Pictures of You a Lovesong. Našla som na ňom aj nové klenoty Fascination Street či melancholické The Same Deep Water As You a Homesick. Preto ak sa ma budete pýtať, ktorý album tejto britskej pätky by som odporučila, určite to bude tento.



In the spring I became fascinated with the album which is the most distant of all from the present day. The Cure have always been my favourite and last year I got an idea to listen to their tracks in the context of their full albums one after another. Without a doubt, Desintegration impressed me the most as it already includes my all-time favourite’s pieces Pictures of You and Lovesong. Yet I discovered some new jewels on the album such as Fascination Street or the gloomy songs The Same Deep Water As You and Homesick. So if you’re gonna ask me which album by this British band I would recommend, it would be this one for sure. 

The Darkness – Pinewood Smile


Cenu za najzábavnejšiu a najpozitívnejšiu dosku nemôže dostať nikto iný ako The Darkness! Z prvých singlov som mala síce trošku zmiešané pocity, no keď bol celý album vonku rýchlo som si na ňom našla tie pravé pecky. Situáciu okolo vydaných singlov mi kapela vysvetlila počas rozhovoru pred koncertom vo Viedni a dozvedeli sme sa tak viac o protichodných názoroch na novú nahrávku. V porovnaní so svojim predchodcom je Pinewood Smile ako celok podstatne pestrejší a odvážnejší, no stále na ňom nechýbajú hity s veľkým potenciálom!


The award for the most entertaining and most positive record goes to none other than The Darkness! Though I had some mixed feelings about the first singles the band released, once the whole album was out I easily found the best parts on it. The band explained to me the situation around the singles in an interview before their gig in Vienna and we even got to hear that they have experienced some contradictory views on the album themselves. In comparison with the previous record, Pinewood Smile is a lot more varied and bold, but still delivering great hits with strong potential!

Myrath – Legacy


Za najzaujímavejší objav roka považujem metalistov z Tuniska – Myrath. Album Legacy je neskutočne nabitý chytľavými orientálnymi melódiami, pričom v playliste som ho omieľala dokola takmer nonstop. Či už si prehráte titulný singel Believer, hypnotickú Endure The Silence, či orientálnu Nobody’s Lives, bude Vám hneď jasné, že chalani majú pred sebou sľubnú budúcnosť. Po koncerte v českom Zlíne som si kapelu obľúbila ešte viac a už teraz viem, že ich dráhu budem sledovať o to pozornejšie aj v budúcnosti.


The metalheads from Tunisia – Myrath are definitely my most interesting discovery of the past year. The Legacy album is full of catchy oriental melodies and I had it playing on repeat almost nonstop. Whether you try the pilot single Believer, hypnotizing Endure The Silence or the oriental sounding Nobody’s Lives, you will realize easily that these guys have a promising future ahead of them. My admiration for the band grew even more after I saw their show in Zlin, Czech Republic and I know now that I will be watching their trajectory even more closely in the future. 

Oceans of Slumber – Winter


Tak ako napovedá aj názov tejto dosky, skupinku som príznačne objavila v zime. Keby som vlastnila fyzickú kópiu CD-čka a musela ho počúvať cez prehrávač, zodrala by som ho až kým by sa nedalo vôbec počúvať.  Zamatovému hlasu nádhernej Cammie som podľahla na prvé počutie a čím viac som sa do hudby tejto texaskej päťky ponárala, tým väčší priestor sa predo mnou otváral. Trinásť skladieb mi bolo žalostne málo, no ich novinka The Banished Heart, ktorá vyjde už v marci patrí u mňa k najočakávanejším albumom pre rok 2018. Všetkým, ktorí majú slabosť pre pomalšie prog-doom metalové, melancholické melódie Oceans Of Slumber Vám určite sadnú do nôty. 


As the title of this record suggests, I have found this band past winter, too. If I would own a physical copy of this CD and had to listen to it in a CD-player of some kind, it would have been totally worn out and I wouldn’t be able to listen to it anymore. I succumbed to the velvety voice of the beautiful frontwoman Cammie on a very first listen and the more I was getting into their music, the more space has been opening up in front of me. Thirteen tracks were not enough for me and now I can’t wait for the release of their new album The Banished Heart which should be out in March and is one of my most anticipated records for 2018. Everyone who has a thing for slower prog-doom metal and melancholic melodies Oceans Of Slumber should be right up your alley. 

HIM - Venus Doom


Koniec dvadsaťšesť ročnej éry love metalu som prežívala celkom emotívne. Počas celého roka som sa opätovne vracala k hypnotickým melódiám každého jedného albumu HIM. Bol to zvláštny pocit počúvať s odstupom času skladby, ktoré mi za celé tie roky tak veľmi prirástli k srdcu a s ktorým sa mi viažu mnohé krásne spomienky. Venus Doom bol asi jediná nahrávka, ktorej som v čase jej vydania nevenovala zvýšenú pozornosť. O to viac som ním bola posadnutá počas uplynulého roka, pretože som v ňom našla doteraz nepovšimnutú krásu a hĺbku. Obzvlášť pieseň Sleepwalking Past Hope som počas jesene otočila denne minimálne desať krát. Posledný koncert v Prahe bol pre mňa mimoriadne intenzívny, pretože bol bohužiaľ aj mojim prvým. Ak by som sem teda nezačlenila aj tento album, bola by som strašný pokrytec. 


I have been rather emotional about the end of the twenty six years long era of love metal. Throughout the year I repeatedly went back to the melodies of HIM’s each and every album. It was a strange feeling to listen to songs which I have grown so fond of during all those years and which I associate with some many beautiful memories. Venus Doom was probably the only album that I wasn’t paying much attention to at the time of its release. Maybe that’s why I was so obsessed with it for the past year because I suddenly became fascinated with the depth and beauty that I never noticed before. I have been playing the song Sleepwalking Past Hope especially at least ten times a day during autumn. Seeing the band’s last gig in Prague was a very intense experience for me maybe even because unfortunately it was also my first one. So I think that if I didn’t include this album to the list, I would be a huge hypocrite. 

Hallatar – No Stars Upon a Bridge


Pokiaľ ide o srdcervúce skladby, to najlepšie z doomového žánru jednoznačne vyšlo pod hlavičkou nového projektu Hallatar. Mimoriadne ťaživá atmosféra bezradnosti sprevádza každú jednu pieseň extrémne ponurého albumu, pričom hlavný vokál Tomiho Joutsena (Amorphis) sa tu ukazuje v doteraz neznámych farbách. Nahrávku vnímam ako výnimočný počin nielen preto, že celý album vznikol za jeden týždeň ale aj preto, že ma jeho trpká krása neprestáva udivovať svojou poetickosťou a hudobnou kontrastnosťou.


As far as the heartbreaking songs are concerned, the best album from the doom genre has definitely been released by Hallatar. Each song on this extremely dark album is accompanied by an exceptionally heavy atmosphere of helplessness, while the main vocals by Tomi Joutsen (Amorphis) show off some of its unheard colours. I see this record as something extraordinary not just because it was composed within one week, but also because its bittersweet beauty, poetry and contrasts have never ceased to amaze me.

Harry Styles – Harry Styles


Každý rok so sebou nesie aj nejaké tie prekvapenia. Jedným z tých nečakaných môže byť pre mnohých aj to, že tu uvidia meno tohto speváka. Ak by ste však dobre poznali môj hudobný vkus, vedzte, že by Vás to asi až tak neprekvapilo. Vinyl prvého sólového albumu Harryho Stylesa nám doma na gramáči hral bezkonkurenčne najčastejšie a to som donedávna o tomto mladíkovi nemala ani potuchy. Desať silne rockovo ladených skladieb ma veľmi rýchlo presvedčilo o výnimočnosti tejto nahrávky, pričom asi najväčšiu radosť mi robia tri piesne: Kiwi (lebo vždy keď kdekoľvek zaznie, musím začať šialene poskakovať), Two Ghosts (lebo mi náladou pripomína skladby od Fleetwood Mac) a Sign of the Times (lebo je tak nádherne Bowieovská a dokonale vystihuje všetky hudobné vplyvy, ktoré môžete na albume počuť).


Each year comes with a few surprises. You might think, that the fact that this singer appears on my list is one of the few unexpected ones. Yet, if you knew my musical preferences you wouldn’t be that surprised at all. The vinyl version of the very first Harry Styles self-titled solo album has been spinning on our turntable all the time though I had no idea about who this guy was until its release.  Ten tracks which contain strong rock influences convinced me quickly about the uniqueness of this album. The songs that make me happy the most are the following: Kiwi (because anytime I hear it play I feel a strong urge to just jump around like a crazy person), Two Ghosts (because it’s mood reminds me so much of Fleetwood Mac material) and Sign of the Times (because it’s so beautifully Bowiesque  and perfectly captures all of the musical influences you can hear on the album).


Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

Made With Love By The Dutch Lady Designs