The Handmaid's Tale

19. 9. 2017


Písanie recenzie na dystopický román Príbeh služobníčky od fantastickej Margaret Atwoodovej mi zabralo neskutočne veľa času. Možno to bolo aj tým, že som v rovnakom čase sledovala aj filmové spracovanie a tak bol môj konečný zážitok o to intenzívnejší. Veď čo, niektoré témy vo Vás musia najskôr dozrieť než sa pustíte do ich hlbšej analýzy. Ak ste o tomto diele ešte nepočuli, máte čo doháňať a ja Vám s tým rada pomôžem.

Finishing the review of the dystopian novel The Handmaid‘s Tale written by the fantastic Margaret Atwood took me a long time. Maybe it was because I was simultaneously watching the new Hulu series so my final experience was even more intense. Never mind. Perhaps some stories require more time from us in order to absorb them completely and this was certainly the case as I was planning to analyze the book anyway. In case you aren’t familiar with the title, there’s a lot that you might be missing and I hope I can be useful at least a bit in this matter. 


Len tak, aby ste vedeli, kniha vyšla ešte v roku 1984. Prečo o nej počujete až teraz? Odpoveď na túto otázku možno dostanete v závere tejto recenzie. Napriek tomu, že Príbeh služobníčky mnohí zaraďujú k sci-fi žánru, s literatúrou tohto typu nemá toľko spoločného. Dystópia? To skôr. Sama autorka titul žánrovo zaraďuje medzi špekulatívnu fikciu. Musím sa priznať, že predtým ako som začala s knihou, som si aj ja najskôr pozrela dve časti seriálu. Napriek tomu, že som ju mala v hľadáčiku už počas vysokej (o slovenský preklad sa postaral anglista a prekladateľ Marián Gazdík, ktorý vyučoval aj mňa), od Atwoodovej som najprv prečítala tri celkom iné tituly.

Just so you know, the book was published in 1984. You might be wondering, why is there so much fuss about it now? I hope you will be able to answer this question by the end of this post. Despite the fact that many people classify The Handmaid’s Tale as a sci-fi, it doesn’t have a lot in common with this genre. A dystopian novel? I‘d say that’s a better choice. The author herself categorizes the title as a speculative fiction. Atwood’s work was not an unknown territory as I read three of her books in the past. However, I must confess that before reading the book I watched two episodes of the series first even though I had my hands on the title during my studies at University already (the Slovak translation was done by anglicist and translator Marian Gazdík whose lectures I was attending).  

Prostredie, v ktorom sa odohráva príbeh, zničili občianske vojny a ekologické katastrofy. Prostredníctvom politického puču sa k moci dostali náboženskí fanatici a na interpretácii starého zákona položili základy obnovenej spoločnosti. Ženy boli odsunuté na vedľajšiu koľaj, nemali prístup k vzdelaniu, peniazom ani majetku. Fiktívna republika Gileád, ktorú si Atwoodová vymyslela, pripomínala totalitnú teokraciu. Velitelia hlásili návrat k „tradičným hodnotám“ a postupne zbavovali masy obyvateľstva základných práv. Stačí si predstaviť, ako by to vyzeralo, ak by sa spoločnosť vrátila myslením niekam do stredoveku: muži s viac menej zachovanými právami a ženy poslušne zatvorené niekde v kuchyni. Román zmieňuje jednotky sledujúce každý pohyb, tresty smrti či absolútnu podrobenosť systému bez šance na útek. Jedným z hlavných problémov, ktoré sa novu nastolená vláda snažila riešiť bola aj alarmujúca miera neplodnosti. 


The environment of the country that the story takes place in was destroyed by civil wars and ecological disasters. A group of religious fanatics came to power through a military and political coup and laid the foundations of a renewed society based on an interpretation of the Old Testament. Women were put aside, they lost access to education, couldn’t possess money or property. The fictitious republic of Gilead created by Atwood reminded me of a totalitarian theocracy. The Commanders were preaching the return to the “traditional values“ depriving entire masses of their rights. Just try to imagine how it would look like if a society went back somewhere to the Middle Ages with regard to the way of thinking: men with all right preserved and women obediently closed somewhere in the kitchen. The novel mentions there were military units watching every move, death punishments and an absolute submission to the system with no chance of escape. One of the major problems that the government of Gilead was trying to resolve was the alarmingly increasing level of infertility.


Ženy, ktoré boli plodné či zdravotne spôsobilé sa stali Služobníčkami. Ich vlastné potomstvo im bolo odcudzené a na svoju novú funkciu museli absolvovať drsný tréning plný fyzických trestov a ponižovania. Ich symbolom sa stal neprehliadnuteľný, telo zahaľujúci červený odev, tvár zakrývajúce krídla a nové mená, ktoré dostali podľa Veliteľov, ktorým mali slúžiť. Aby bola ich strata identity úplná, stali sa národným tovarom a ich jedinou funkciou bolo plodiť potomkov.

Medically capable and fertile women became Handmaids. Their own offspring were taken from them and they had to go through a harsh training full of physical punishments and humiliation. Body covering red robe with white wings hiding their faces became their trademark as well as the new names they received after the Commanders to whom they would serve. To accomplish the absolute loss of their identity – they became a national resource and their only function in the society was to breed.

Rozprávačkou je hlavná postava – Fredova (jej skutočné meno sa nedozvieme), ktorá postupne odhaľuje akým spôsobom sa spoločnosť dostala do stavu v ktorom sa nachádza a ako sa ona ocitla vo „svojej“ pridelenej domácnosti.  Jej jazyk je nevtieravý, jednoduchý a zdôveruje sa čitateľovi veľmi opatrne – akoby si testovala aj Vašu dôveru. Nečakajte však chronologické rozprávanie, keďže hlavná hrdinka sa opakovanie vracia k spomienkam. Práve tým je kniha tak zaujímavá – keď nahliadnete pod povrch, postupne sa pred vami vyskladá kompletný obraz desivej spoločnosti. Všadeprítomný strach sa Vám bude zakrádať do mysle a najdrsnejšie scény sa Vám navždy vryjú do pamäti. Šokujúce bolo pre mňa aj to, ako rýchlo sa väčšina ľudí dianiu v krajine prispôsobila a jednoducho prepadla do akejsi apatie. Napriek tomu dielo naznačuje existenciu akéhosi „revolučného“ odboja – organizovanej skupiny, ktorá pašuje ľudí za hranice Gileádu do Kanady.


Offred (you’ll never learn her real name) is the main character and also the narrator of the story. She gradually reveals what lead the society to its current state and how she found herself in “her“ assigned household. The language is unobtrusive and simple as she confides to the reader with caution and you can almost get an impression that she is testing your own trust. Do not expect a chronological storytelling of events as the main protagonist repeatedly thinks back to her memories of her past life. This is one of the things that made the book so appealing to me – once you peek under the surface the full image of the nightmarish society is formed in front of you. The omnipresent fear will sneak into your mind and you will never be able to forget the story’s toughest scenes. Personally what shocked me the most was how quickly the majority of the population adapted to the circumstances and how many people fell into total apathy. Nevertheless the plot hints at an existence of a resistance movement and organized smuggling of people through the borders of Gilead to Canada. 


Zdá sa, že načasovanie vysielania adaptácie dramatického deja Príbehu služobníčky je v dobe, keď sa rôzne romány s dystopickým motívom tešia mimoriadnej obľube takmer dokonalé. Je však dôležité si uvedomiť, že Atwoodová v knižnej predlohe v mnohom vychádza  zo skutočných udalostí. Bližšie informácie k úvahe nad tým, ako často pristupujeme k dejinám, si autorka nechala na záver pre Epilóg. Ten obsahuje akési historické poznámky k fungovaniu Gileádskej republiky dávno po jej zániku – z pohľadu v budúcnosti. Práve tu je nastavené zrkadlo aj nášmu vzdelávaciemu systému, ktorý často históriu prezentuje ako niečo vzdialené – prípadne prispieva k jej zjemňovaniu.

At a time when many dystopian novels have gained a lot of popularity it seems that the release of the Handmaid‘s Tale’s series adaptation by Hulu is almost perfect. However, what’s more important is that Atwood’s world is based on real historical events and world issues. The Epilogue which can be found at the very end of the story explores her thoughts on how we often approach history.  It contains some historical notes on the workings of the government and the society of Gilead long after its end from the future’s point of view. The last chapter holds the mirror up to our education system that often euphemizes historical events and portrays them as something far too distant.

Ak pokladáte mnohé svoje slobody za samozrejmé, Príbeh služobníčky je kniha, ktorá Vám otvorí oči a ukáže ako ľahko o ne môžete prísť. Mnohí ju označujú za zásadné dielo feministickej literatúry, no ja si myslím, že jej pridaná hodnota sa dá odpozorovať aj v iných oblastiach. Určite by mala patriť k povinnému čítaniu podobne ako Orwellova 1984-ka. Paradoxne, po vyhlásení výsledkov prezidentských volieb v USA minulý rok stúpol v krajine dopyt práve po týchto dvoch knihách. Náhoda? Nemyslím si...

If you take your freedoms for granted Handmaid‘s Tale is going to open your eyes and remind you how easily you can be deprived of them. Many people consider this book to be a significant piece of feminist literature; however I think that its added value lies in much more than that. Reading it should be compulsory as its relevance is similar to Orwell’s 1984. Ironically, after the results of the US presidential elections last year the demand for these two books has increased significantly. Just a coincidence? I don’t think so…

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

Made With Love By The Dutch Lady Designs