Woody Allen‘s Mere Anarchy

Neexistuje nič lepšie ako dobrá kniha poviedok. Krátke príbehy s pointou, novým pohľadom a písané s vtipným nadhľadom dokážu dokonca odradiť od všednosti zdĺhavých románov. Aby sa tak stalo, musí však byť aj rozprávačov štýl niečím jedinečný, či nie?

Woody Allen sám je osôbkou nanajvýš zaujímavou. Vedeli ste napríklad, že jeho pravé meno je Allan Stewart Konigsberg, veľmi nemusí zvieratá, je ateista a zarytý fanúšik baseballu a zo všetkého najradšej by chcel byť vynikajúcim hudobníkom? Kolegovia ho však často opisujú ako vtipného šialeného neurotika, hypochondra s detinským správaním.

There is nothing better than a good collection of short stories.  Brief narratives with punch line, written from new perspective rising above everything are capable of discouraging you from the ordinariness of lengthy novels. In order for this to happen the narrator's voice and style should be a bit unique, right?

Woody Allen's persona is profoundly interesting. Did you know for instance that he was born as Allan Stewart Konigsberg, he is not an animal person, declares himself to be atheist, is a convinced baseball fan and always wanted to be a great musician? However, his colleagues often describe him as being a funny crazy neurotic, hypochondriac with childish behaviour. 

Luxembourg covered in snow

Aj Vám sa nový rok sa začal tak z ostra? Už si ani nestíham zapisovať všetko, čo by som chcela/mala urobiť a potom sa mi v hlave rodia nové a nové nápady, ktoré ani nemám čas poriadne spracovať. Keď cítim, že akosi strácam dych a iba sa bez rozmyslu ponáhľam (bez toho, že by som si to aspoň vychutnávala), donútim sa razom zastaviť a rozlúčim sa s vonkajším svetom. Zaleziem niekde, kde si môžem zapáliť sviečku, pustiť niečo príjemné a na nič nemyslieť. Všetci zažívame chvíle, kedy je toho na nás akosi priveľa. Naposledy mi v takejto zmätenej situácii ako na zavolanie prišla vzácna návšteva. Počasie sa rozhodlo, že si odskúša našu trpezlivosť, no my sme mu s úškrnom ukázali prostredník.

Has the new year begun so fast for you, too? I barely manage to write down all the things I would/should do and then all these new ideas come to mind that I don’t even have enough time to process it. When that feeling of seemingly hurrying after something, losing the breath (without even enjoying it) hits me, I just force myself to stop and say goodbye to the outside world. I disappear to some place where I can just light a candle, play some good music and stop thinking. We have all experiences these moments when it’s just too much. Last time I was in such a confusing situation, just at the right time, someone special paid me a visit. The weather decided to try our patience but we just grinned and showed a middle finger to all the mess.